Vitajte na [www.pocitac.win]
BOOTP aj DHCP sú protokoly na vzdialenú konfiguráciu počítača v sieti. Bootstrap Protocol je starší a Dynamic Host Configuration Protocol na jeho postupoch priamo stavia. Oba prideľujú IP adresy z fondu počítačom, ktoré sa prvýkrát spúšťajú. Každé zariadenie potrebuje adresu podľa internetového protokolu, inak sa na sieť nepripojí.
Bootstrap Protocol vznikol v roku 1985 pre správu bezdiskových pracovných staníc. Tie sa spoliehali na centrálny server pre všetko vrátane operačného systému. Bez disku nemá stanica ani zavádzací sektor — oblasť pamäte, ktorá sa spustí automaticky po zapnutí. Stanica je teda úplne odkázaná na server. Aby sa s ním vedela rozprávať, potrebuje IP adresu. BOOTP ju nielen prideli, ale zároveň pošle program, ktorý sa načíta do pamäte stanice.
DHCP vyšiel v roku 1993 a nadväzuje na BOOTP. Komunikuje s klientmi BOOTP, pretože používa rovnakú štruktúru správ. Navrhovatelia mali spočiatku dve úlohy: aktualizovať sieťové nastavenia a prideľovať adresy. V praxi sa DHCP používa takmer výhradne na prideľovanie adries.
Podobnosťí je viac než rozdielov. DHCP preberá z BOOTP postup aj formát správ a je s ním kompatibilný, no vynecháva jednu jeho funkciu. BOOTP totiž okrem adresy dokáže poslať aj sieťový zavádzací program s pokynmi na spustenie počítača. DHCP to nerobí — namiesto samostatného súboru má viac polí priamo v správe, ktorými nastavenia odovzdá.
Adresný priestor je takmer vyčerpaný. Sieť preto neprideľuje každému členovi vlastnú adresu, ale drží menší zdieľaný fond, z ktorého adresy požičiava len aktívnym zariadeniam. DHCP má na to zabudovaný časový limit, čo je efektívnejšie než BOOTP, ktorý vznikol v čase, keď platili stále adresy, a na dynamiku bol len dodatočne adaptovaný. Ako novší nástupca sa preto DHCP považuje za lepšiu voľbu.
Copyright © počítačové znalosti Všetky práva vyhradené