Vitajte na [www.pocitac.win]
Smerovací protokoly pôsobia na smerovačoch, zatiaľ čo smerovateľné protokoly sa nachádzajú v paketoch. Smerovacie protokoly umožňujú paketom prechádzať medzi rôznymi sieťami a nájsť najlepšiu cestu k inému smerovaču. Smerovateľné protokoly majú štruktúru s dvoma uzlami, ktorá prenáša informácie do rôznych sietí.
Smerovací protokoly určujú najlepšiu cestu pre odosielanie paketov naprieč všetkými smerovačmi v sieti. Najlepšiu cestu možno určiť podľa počtu hopov (teda podľa toho, koľko smerovačov treba prejsť do cieľa) alebo podľa šírky pásma – vždy platí, že rýchlejšie je lepšie. Vďaka tomu, že pozná ďalšie smerovače v sieti, dokáže každý router vybrať optimálnu cestu. Príkladmi sú RIP (Routing Information Protocol), OSPF (Open Shortest Path First), EIGRP (Enhanced Interior Gateway Routing Protocol) alebo BGP (Border Gateway Protocol).
Smerovateľné protokoly odosielajú pakety cez sieť. Najčastejšie používaným je dnes IP (Internet Protocol). IP adresu rozdeľuje pomocou masky podsiete na sieťovú časť a časť hostiteľa, čo umožňuje paketom prechádzať medzi rôznymi sieťami. Naproti tomu príkladom nesmerovateľného protokolu je NetBIOS. Ten funguje dobre v malých lokálnych sieťach, napríklad u vás doma, no cez veľké siete ani internetové pripojenia by sa neosvedčil. Preto potrebujete smerovateľný protokol, ktorý dostane prevádzku z jednej siete do druhej. Medzi ďalšie smerovateľné protokoly patrí Telnet, RPC (Remote Procedure Call) a SNMP (Simple Network Management Protocol).
Nestačí, aby smerovací protokol našiel najlepšiu cestu cez ostatné smerovače, ani to, že IP paket obsahuje sieťovú a hostiteľskú cieľovú adresu. Oba typy protokolov musia spolupracovať, aby doručili pakety čo najrýchlejšie. Kým smerovací protokol hľadá cestu, smerovateľný protokol po príchode do cieľa určuje konkrétne umiestnenie v sieti.
Copyright © počítačové znalosti Všetky práva vyhradené